pokus o definíciu bibliofílie

 

Bibliofília

 

 

Definícia „Bibliofílie“ je podmienená prostredím a dobou, v ktorej vznikajú. Toto je potrebné povedať najmä v súvislosti so slovenskou bibliofíliou. Pri vzniku bibliofilskej tlače (hovoríme o akejkoľvek aj neslovenskej tlači) je kladený dôraz predovšetkým na dokonalú sadzbu, typ písma, druh použitého papiera, typografickú úpravu, ale aj na väzbu, prípadne ilustráciu (originálna grafická príloha) a počet tlačených exemplárov (podľa nepísaného zákona maximálny počet do 800 exemplárov – táto zásada sa nie vždy dodržiava; niektorí bádatelia dokonca udávajú 200 exemplárov).

Slovenská bibliofília (najmä jej začiatky) sú veľmi špecifické (v porovnaní s najbližšou, českou bibliofíliou a európskou). Prvé, skutočné (intencionálne) bibliofílie tu začínajú vychádzať až v dvadsiatych rokoch. Mohli by sme povedať, že „ortodoxnú“ slovenskú bibliofíliu naštartoval Mikuláš Galanda a vydavateľ-typograf Karol Jaroň. Nasledoval Ľudo Fulla, vyučujúci okolo ŠUR (Zdeněk Rossman, Josef Rybák, Jozef Kinkor, Juraj Stanko a iní), Rudolf Fábry a nadrealisti, zakladatelia Spolku bibliofilov na Slovensku a iní.

Vzhľadom k malému počtu tzv. intencionálnych bibliofílií (skutočných, krásnych, pravých bibliofílií máme v slovenskej knižnej kultúre medzivojnového obdobia možno do 20-30), uvažujeme aj o termíne „neintencionálna“ bibliofília. „Neintencionálnymi“ bibliofíliami sú niektoré matičné vydania (umelecky hodnotná obálka – napr. od Ľuda Fullu, dôraz na úpravu, vybraný papier a pod.), takisto napr. publikácie edícií Prameň či Postup, edíciu Slovo, niektoré knihy vydavateľstva Obroda v Ružomberku, publikácie vydané ľuďmi z okruhu ŠUR, niektoré knihy vydané vlastným nákladom (niektoré Poničanove zbierky) a podobne. „Neintencionálne“ bibliofílie prispievajú k povzneseniu slovenskej krásnej knihy a z výtvarného, či zberateľského hľadiska sú mimoriadne hodnotné.

Existuje tu citlivá hranica medzi intencionálnou a neintencionálnou slovenskou bibliofíliou. Príklad: intencionálna bibliofília I.D. Svatkov: Nocturno (500 číslovaných výtlačkov, papier simili japan, pekná typografia a sadzba, anonymne ilustrovaná obálka, podpis autora); neintencionálna bibliofília J.R. Poničan: SOM (obálka a ilustrácie – pôvodné drevoryty od Ľuda Fullu, zvyšné atribúty bibliofílie nemá a ak má, tak nie sú zámerné). Vyvstáva otázka, ktorá z týchto dvoch spomenutých bibliofílií je „skutočná“ bibliofília?

Na podklade tohto príkladu sa ukazuje, že slovenskú bibliofíliu do roku 1948 nemožno definovať striktne, podľa zásad svetovej knižnej kultúry. Akoby sme mali aj bibliofílie aj krásne knihy...

 

 

 

karol gočal